Bitland-sústredenie 2005 - Donovaly

Prišli sme, videli sme, zvíťazili sme a vrátili sme sa späť do bežného života. No asi tak skoro nezabudneme na tých pár dní strávených "na palube potápajúceho sa Titanicu"... =o)


Celé sa to začalo poldňovým schádzaním sa na chate Vesel v Donovaloch. Teda, ono to začalo už skôr, ale to sa týka len vedúcich, a komu by už dovolili nazerať do ich súkromia?
Konečne sme sa všetci nalodili na palubu a mohol začať obed. V podstate to nebolo až také zlé, ale... no veď to poznáte.
Po "veľmi chutnom" jedle sme sa všetci s očakávaním pobrali do salónu Titanicu. Obrovitánske staromódne lustre boli povešané po celom strope a sem-tam z ničoho nič nejaké to jedno svetielko zhaslo, alebo sa zasvietilo. Zhora kvapkala voda - očividne sme sa už potápali.
Prednáška nakoniec nebola až taká nudná, každý si odniesol diplom a nejakú tú vecnú cenu. Rozdelili sme sa do družín, a v tej chvíli začal boj medzi Utopenými dušami, Tsunami, Delfínmi a Veľrybami (originálne mená... =o).
V rámci súperenia sme sa trošku zahrali na formulky. Vysvitlo, že najlepšie ovládajú volant Utopené duše (...čo je hádam samozrejmé - videli ste už niekedy veľrybu na Ferrari?).
Na večernom programe (Živé obrazy) sme sa ukázali v tom najlepšom svetle... Učiteľky a učitelia otvárali ústa od údivu, ako skvele sme si poradili s geografiou. Aj Hexagridon sme ako tak zvládli. Možno niektorí z nás ani netušili, že majú takú objemnú slovnú zásobu... V každom prípade sa všetci super zabávali.

Na druhý deň ráno sa väčšina z nás ledva dopotácala na bodovaný nástup. V noci sa totiž rozhodlo zopár strašidiel trochu si zašpásovať (a možno boli len smädné... ktovie? =o)
Po raňajkách sme sa naučili čo-to o minifilmoch, Delphi a Imagine a Karolko si pre nás pripravil prezentáciu o Linuxe, takže sme boli zasa o byľku múdrejší.
Tú byľku sme však hneď stratili pri "lákavom" pohľade na obed a pri neúspešných pokusoch nespadnúť z chodúľ na Bilariáde. Bilariáda - tá však nebola len o kaskadérskych kúskoch na chodúliach. Domáci sa nám iste poďakujú, že sme im zničili už aj tak zničené plátno na biliardovom stole (...to bolo určite z tých Komunistových názorných ukážok =o). Zahrali sme si kolky, trocha sme sa v šerme vyšľahali palicami, ponaťahovali sme si stŕpnuté svaly pri topológii, v hre zadky sme si doudierali istú časť nášho tela a niektorí si kazili oči na počítačoch.
Bilariáda sa však skončila bez úrazov a my sme sa pobrali na túru. Našťastie to nebolo až tak ďaleko. Na vrchole akéhosi bezmenného kopca sme sa zahrali jednu-dve hry a šli sme sa nazad - veď večera už čaká...
No večera ešte nečakala, tak sme najprv dohrali Hexagridon a až potom sa pustili do palaciniek (konečne MŇAM! =o)
Takto s plnými bruchami bolo najvhodnejšie pustiť sa do tanca s naším novým tanečným inštruktorom - Vojtom. Country tance sa niektorým páčili, podľa iných to bolo o ničom. Ja si myslím, že boli celkom fajn a v pohode. Aspoň bola haluz.
Po country nasledovala diskotéka a strašidlá z predošlej noci už fakt len ledva stáli na nohách, a tak sa okolo polnoci pobrali do izby a sladúčko zaspinkali. Ostatní vytrvalo tancovali a kecali a hrali Pravdu-skutok až do rána.

Tak už len v skratke opíšem posledný, najdôležitejší, deň. Dostali sme zopár nejasných pokynov, ako nájsť navigátora. Kvetinka! A už sme ho mali. Potom nám trebalo vyriešiť nejaké úlohy, aby sme získali dokumenty o našej lodi - Titanicu. Zháňali sme lopaty, jahody, živé medvede (o tie fakt nebola núdza...). Recitovali sme, vytvárali umelecké diela, a spievali. Ako na SuperStar.
Získali sme drahocenné dokumenty a hľadali sme v nich odpovede na zložité otázky našich navigátorov. Nie a nie ich nájsť. Robili sme kliky, brušáky, drepy, chodili na chodúľoch, prosili o zmilovanie - nič nepomohlo. Až nakoniec sme zodpovedali všetko správne.
Konečne sme sa vydali na cestu za pokladom - cestu do neba. Našli sme si učiteľa bez prasiatka (na ruke) a hor sa na to... Prvé schodisko, otočka, druhé schodisko, otočka, tretie schodisko, otočka, štvrté... A tak ďalej, stále hore a hore, a potom k tajomným dverám na konci chodby, zase hore nejakým schodiskom a ocitli sme sa TAM.
Miestnosť s pokladom. Trošku poobzerali, našli sme červenú krabicu a leteli dolu z neba naspäť na zem pochváliť sa našim vedúcim a učiteľom.
Ešte si nás stihli odfotiť, a už sme otvárali náš poklad a... PRVÝ APRÍL!!! stálo na obhorenom papieriku vnútri. A na druhej strane: POKLAD JE PREDSA POD KOMUNISTOVOU POSTEĽOU!!! No jasné, kde inde.
Rútili sme sa k jeho izbe ako pomätení. Netrpezlivo sme vzdali hold Rudej ruke (...Komunista, ty vydierač!) a už sme si slávnostne vykračovali s cédečkami a sladkosťami.
Grand Prix sa skončila, Titanic bol zachránený a my sme prežili. Čakala nás už len najťažšia úloha - rozlúčka. Tak sme sa teda rozlúčili a, nuž, bol koniec... =o)